S hlbokým zármutkom musíme oznámiť, že Anna Hajda zomrela v pondelok 24. 8. 2020 vo veku 86 rokov po dlhej, trpezlivo znášanej chorobe.

Anny, ako ju všetci volali, bola spoluzakladateľkou a po mnoho desaťročí dušou ženskej zložky basketbalového klubu v Brucku. Ako aktívna hráčka získala „rýchla Anny“ s Bruckom množstvo titulov, no hrala aj vtedajšiu najvyššiu súťaž, viedenskú ligu. Povolanie do národného tímu bohužiaľ nemohla prijať. S bydliskom v Brucku a bez vlastného auta nebolo možné pravidelne sa zúčastňovať na častých tréningoch.

Po zisku titulu majsteriek krajiny v roku 1970 sa Anny začala primárne zaujímať o prácu trénerky ženských mládežníckych tímov. Množstvo 2. a 3. miest na štátnych majstrovstvách bolo zaslúženou odmenou. V pamäti zostáva posezónna oslava so ženským dorastom pri „Joiser Ochsenbründl“, kde sa úspechy oslavovali pri párkoch a cole v krásnom prírodnom prostredí. Zlatým klincom tejto oslavy bol Annin „skok šípmo do rybníka Ochsenbründl“! A ten bol zároveň štartovacím signálom pre mnohé, aby svoju trénerku nasledovali! Po boku svojho manžela, profesora Josefa Hajdu, roky viedla dievčenské školské tímy BG/BRG Bruck an der Leitha. Na všetkých veľkých školských turnajoch bola asistentkou trénera, koučkou a „mamou pre všetko“, za čo sa jej dostalo vďaky a uznania aj od Krajinskej školskej rady. Úsilie bolo korunované v roku 1986 ziskom titulu štátnych majsteriek škôl a následnou účasťou na školských majstrovstvách sveta v Izraeli. Pre všetky dievčatá, ktoré prešli jej rukami, zostáva nezabudnuteľná veta, ktorú často citovala na tréningoch: „Musíš mať loptu rada!“ Koncom 80. rokov sa Anny stiahla z trénerskej pozície a odovzdala štafetu ďalšej generácii. Do konca 90. rokov hrávala raz týždenne basketbal so svojimi športovými spoločníčkami a dokonca každoročne absolvovala „sústredenie“ v Obertraune – samozrejme s príslušným spoločenským programom. Basketbalu a basketbalovému klubu v Brucku zostala vždy verná. Často sme ju stretávali na zápasoch v hale a na našich posezónnych oslavách. Basketbalovú kariéru svojich detí a vnúčat vždy podporovala a sledovala. Za komplexný prínos pre rakúsky basketbal získala Anny „Zlatý čestný odznak Rakúskeho basketbalového zväzu“. Basketbalisti z Brucku si ju navždy zapamätajú ako angažovaného a životom prekypujúceho človeka.

Osobná rozlúčka od Gertrude VARGA:
Drahá Anny, drahá športová kamarátka, drahá priateľka!
Čo vôbec môžem povedať na rozlúčku, čo už nebolo veľakrát povedané? Rozlúčka je vždy to najťažšie zo všetkého!
Bol jeseň 1953: Univerzitný profesor Dr. Dr. Rudolf Weiler prišiel z Viedne do Brucku ako kaplán. Jedného dňa povedal: „V Gumpendorfe hrajú dievčatá a chlapci basketbal! Nechcete to skúsiť aj vy?“ Na začiatku malo záujem iba osem dievčat a začali trénovať na novo vybudovanom basketbalovom ihrisku pri farskom dome v Schloßmühlgasse. 5. augusta 1954 to prišlo, mali sme náš 1. zápas, samozrejme proti Gumpendorfu, v Brucku.
Hlinené ihrisko bolo nerovné, čo nám však neprekážalo, pretože sme to inak ani nepoznali. Neskôr, v dnešnej „Neusiedler Mittelschule II“, sme trénovali len na jeden kôš. V roku 1962 bolo otvorené ihrisko Raiffeisen s dvoma tenisovými kurtmi a jedným basketbalovým ihriskom. Vtedy sme boli všetky veľmi šťastné. Cez ulicu v bývalom obchode s rybami SILLABER bola nádrž so sprchou a studenou vodou!
Od roku 1954 bol každý rok týždenný basketbalový kurz v spolkovej športovej škole Obertraun povinným termínom! Tento tréningový týždeň mal veľmi pozitívny vplyv na športovú výkonnosť. Byť každý rok majsterkami krajiny tiež nebolo celkom ono, preto sme sa od roku 1961 rozhodli zúčastňovať na majstrovstvách vo Viedni pod názvom „BREITENSEE“. Na začiatku sa hovorilo: „Prichádzajú tie z vidieka!“
Viedenčania však vedeli, že Bruckerky s Anny sa dajú len ťažko zastaviť! Druhú aj prvú viedenskú triednu ligu sme skončili bez jedinej prehry. V najvyššej súťaži, viedenskej lige, bol pre nás športovým vrcholom dosiahnuté tretie miesto. Druhý rok bol podobný, zápasy sme však museli odohrať bez Anny – na svet prišiel syn Lukas.
Vrátili sme sa späť do dolnorakúskej krajinskej ligy, v ktorej sme boli opäť víťazné.
Dvadsať rokov, drahá Anny, som s Tebou mohla „potiť krv a bojovať“ a tiež oslavovať víťazstvá. V dobrej pamäti mi zostali aj krajinské hry Union vo Viedni a St. Pöltene, ako aj výberové zápasy Dolného Rakúska v Innsbrucku. Týchto dvadsať rokov s basketbalom a s Tebou je pevne zakotvených v mojej pamäti! Verím, že my dve sme basketbal vykonávali veľmi rady.
V tomto duchu Ti hovorím, drahá Anny, srdečná vďaka za všetky tie roky spoločnej cesty!
Tvoja Trude